Bg. 9.2

Táto kapitola Bhagavad-gīty sa nazýva kráľovské poznanie, pretože je základom všetkých už vysvetlených doktrín a filozofických smerov. V Indii je sedem popredných filozofov: Gautama, Kaṇāda, Kapila, Yajñavalkya, Śāṇḍilya, Vaiśvānara a Vyāsadeva, autor Vedānta-sūtry. Takže o poznanie rázu duchovného alebo filozofického nie je núdza. V deviatej kapitole Śrī Kṛṣṇa hovorí, že ide o kráľovskú múdrosť alebo základ všetkého vedenia, ktoré nemožno získať štúdiom Ved ani iných filozofických smerov. Je najdôvernejšie, lebo dôverné, čiže transcendentálne poznanie, zahrňuje pochopenie rozdielu medzi dušou a telom a vrcholí v oddanej službe.

Väčšina ľudí sa však nevzdeláva v tomto dôvernom poznaní, pretože sa vzdeláva vo vonkajších záležitostiach. Obyčajné poznanie tvorí mnoho oblastí: politika, sociológia, fyzika, chémia, matematika, astronómia, strojníctvo atď. Na celom svete je veľa vzdelávacích inštitúcií a veľkých univerzít, no ani jedna z nich sa nezaoberá náukou o duši, hoci duša je najdôležitejšou časťou tela — ak v tele nie je prítomná duša, nemá žiadnu cenu. Napriek tomu kladú ľudia väčší dôraz na požiadavky tela a nezaujímajú sa o životnú silu, dušu.

Počnúc druhou kapitolou zdôrazňuje Bhagavad-gītā dôležitosť duše. Od samého začiatku Śrī Kṛṣṇa hovorí, že toto telo je na rozdiel od duše dočasné (antavanta ime dehā nityasyoktāḥ śarīriṇaḥ). Vedieť, že duša sa líši od tela a že je vo svojej povahe nemenná, nezničiteľná a večná, je dôvernou časťou poznania, no nedáva pozitívnu informáciu o duši. Ľudia, ktorí pochopili túto zásadu, si niekedy myslia, že keď telo umrie, alebo keď sa človek vyslobodí z hmotnej existencie, duša sa rozplynie v prázdnote, alebo sa stane neosobnou. No v skutočnosti tomu tak nie je. Ako môže byť duša nečinná po vyslobodení, keď je taká činná v tele? Duša je vždy činná. Ak je večná, potom tu sú aj večné činnosti. Tieto večné činnosti v duchovnom svete tvoria najdôvernejšiu časť duchovného poznania a preto tu sú označené ako kráľovská múdrosť.

Vedske písma vysvetľujú, že toto poznanie vedie k najčistejšej podobe všetkých činností. Padma Purāṇa rozoberá hriešne činy človeka a vysvetľuje, že sú výsledkom minulých pokleskov. Ľudia, ktorí konajú s myšlienkou na odmenu, sú zapletení do rozličných foriem hriešnych reakcií na rôznych úrovniach. Napríklad, keď zasadíme semienko stromu, trvá istú dobu, než začne rásť. Spočiatku je to malá rastlinka, ktorá sa postupne premení na strom. Ten časom rozkvitne a prinesie ovocie. Až potom môžeme užívať ovocie stromu, ktorý sme zasadili. S hriešnymi skutkami človeka je to podobné; môže trvať nejaký čas, než získa ovocie za svoje hriešne konanie. Inokedy zas môže s hriešnou činnosťou prestať, ale aj naďalej užíva plody týchto činov, ktoré majú niekoľko stupňov: hriešne činnosti vo forme semienka, čiže klíčiace, prípadne činnosti prinášajúce ovocie, ktoré si užívame ako radosti a strasti.

Ako už bolo vysvetlené v dvadsiatom ôsmom verši siedmej kapitoly, človek, ktorý naďalej nekoná hriešne, zaoberá sa zbožnými činnosťami a je mimo dualít hmotného sveta, sa môže odovzdať láskyplnej službe Najvyššej Božskej Osobnosti, Kṛṣṇovi. Inými slovami, tí, ktorí oddane slúžia Najvyššiemu Pánovi, sa už zbavili všetkých následkov. Potvrdzuje to Padma Purāṇa:

Tí, ktorí oddane slúžia Najvyššiemu Pánovi, sa nemusia obávať žiadnych následkov, lebo všetky hriešne odplaty v podobe ovocia či semienka časom pominú. Očistná sila oddanej služby je teda nesmierna, a preto sa nazýva pavitram uttamam — najočistnejšia. Uttama znamená transcendentálny. Tamas značí tento hmotný svet alebo temnotu a slovom uttama sa označuje to, čo je transcendentálne voči hmotným činnostiam. Oddaná služba by nikdy nemala byť považovaná za hmotnú činnosť, aj keď sa niekedy zdá, že oddaní pracujú ako obyčajní ľudia. Ten, kto pozná oddanú službu, vie, že to nie je hmotná činnosť. Je to duchovné a láskyplné konanie, neznečistené kvalitami hmotnej prírody.

Hovorí sa, že vykonávanie oddanej služby je také dokonalé, že prináša okamžité výsledky, ktoré možno vnímať priamo. Prakticky sme sa presvedčili, že každý, kto spieva sväté mená Śrī Kṛṣṇu (Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare) bez priestupkov, pocíti transcendentálnu radosť a veľmi rýchlo sa očistí od hmotného znečistenia. Keď okrem načúvania tiež pomôže v šírení posolstva oddanej službe, alebo sa priamo zapojí do takej činnosti, cíti, že robí pokroky v duchovnom živote. Tieto pokroky nezávisia na predchádzajúcom vzdelaní alebo kvalifikáciách. Táto metóda je sama osebe taká čistá, že každý, kto sa jej zúčastní, sa očistí.

Vedānta-sūtra (3.2.26) to opisuje slovami: prakāśaś ca karmaṇy abhāsāt. „Oddaná služba je taká mocná, že prostým slúžením Bohu človek nepochybne dosiahne osvietenie.“ Praktický príklad môžeme vidieť v predošlom živote Nārady Muniho. Nārada Muni bol vo svojom predchádzajúcom živote synom slúžky, nemal vysoké vzdelanie ani vysoký pôvod. Jeho matka však slúžila čistým oddaným, a tak zavše, keď matka nebola doma mohol im Nārada tiež osobne slúžiť. Samotný Nārada hovorí:

V tomto verši Śrīmad-Bhāgavatamu (1.5.25) Nārada rozpráva svojmu žiakovi Vyāsadevovi, ako vo svojom minulom živote slúžil čistým oddaným počas štyroch mesiacov a mal s nimi blízky vzťah. Niekedy títo svätí muži nechali jedlo vo svojich miskách. Nārada umýval ich misky a chcel zvyšky ochutnať. Spýtal sa ich teda, či môže zvyšky dojesť, a oni súhlasili. Keďže s touto činnosťou neprestával, bolo jeho srdce po nejakej dobe rovnako čisté ako srdce týchto svätcov. Veľkí svätci sa tešili z ustavičnej oddanej služby Pánovi, ako je načúvanie a ospevovanie a Nārada vyvinul rovnakú túžbu. V ďalšom verši Nārada ďalej hovorí:

V spoločnosti svätcov získal Nārada rovnakú chuť ospevovať Pána a počúvať príbehy o Jeho sláve a vyvinul veľkú túžbu oddane slúžiť. Preto sa vo Vedānta-sūtre hovorí: prakāśaś ca karmaṇy abhyāsāt. Človeku, ktorý oddane slúži, sa všetko automaticky vyjaví a všetkému porozumie. To sa nazýva pratyakṣa, priame vnímanie.

Slovo dharmyam znamená cesta náboženstva. Nārada bol v skutočnosti synom slúžky a nemal možnosť chodiť do školy. Mohol iba pomáhať svojej matke, ktorá našťastie slúžila oddaným. Nārada dostal v detstve rovnakú príležitosť a v ich spoločnosti dosiahol najvyšší cieľ všetkých náboženstiev, oddanej služby, ako je potvrdené v Śrīmad-Bhāgavatame: sa vai puṁsāṁ paro dharmo yato bhaktir adhokṣaje. Zbožní ľudia väčšinou nevedia, že najvyššou dokonalosťou náboženstva je dosiahnuť oddanú službu. V poslednom verši ôsmej kapitoly sme uviedli: vedeṣu yajñeśu tapaḥsu caiva. Na sebarealizáciu je potrebné vedske poznanie. No v tomto prípade, hoci Nārada nemal taký základ, docielil najväčších výsledkov, akých možno dosiahnuť štúdiom Ved. Oddaná služba Pánovi je taká mocná, že môže povzniesť človeka k najvyššej dokonalosti, a pritom nemusí vykonávať pravidelné náboženské obrady. Ako je to možné? To je takisto vysvetlené vo vedskych písmach: ācāryavān puruṣo veda. Aj ten, kto nie je vzdelaný a neštudoval Vedy, sa môže zoznámiť s celým poznaním potrebným na sebarealizáciu, keď sa zdržiava v spoločnosti veľkých ācāryov.

Cesta oddanej služby je veľmi radostná (su-sukham). Prečo? Oddaná služba sa skladá predovšetkým zo śravaṇaṁ kīrtanaṁ viṣṇoḥ, takže človek môže jednoducho načúvať ospevovaniu Pánovej nádhery alebo sa zúčastniť filozofických prednášok uznávaných ācāryov, ktorí prednášajú o transcendentálnom poznaní. Môže sa učiť prostým načúvaním a potom môžeme jesť veľmi chutné jedlá obetované Bohu. Oddaná služba je radostná za akýchkoľvek podmienok. Môže ju robiť dokonca i ten najchudobnejší človek. Śrī Kṛṣṇa hovorí: patraṁ puṣpaṁ phalaṁ toyam. Je pripravený prijať od Svojich oddaných hocijakú obeť. Dokonca aj lístok, kvietok, kúsok ovocia alebo trochu vody prijme, ak Mu ich obetujeme s láskou. Tieto veci sa dajú zohnať „všade“ na svete a môže ich obetovať „každý“, bez ohľadu na spoločenské postavenie. Z histórie poznáme mnoho príkladov. Aj z veľkých svätcov, ako sú Sanat-kumārovia, sa stali veľkí oddaní, keď ochutnali lístky posvätnej rastlinky tulasī, obetované Pánovým lotosovým nohám. Oddaná služba je teda veľmi pekná a môže byť vykonávaná s radostnou mysľou. Boh prijíma iba lásku, s ktorou Mu tú-ktorú vec obetujeme.

Povedali sme, že oddaná služba je večná. Māyāvādski filozofi s tým nesúhlasia. Niekedy robia takzvanú oddanú službu, kým sa nevyslobodia, no nakoniec po vyslobodení z hmotného sveta „splynú s Bohom“. Takáto dočasná oddaná služba sa nedá považovať za čistú oddanú službu. Ozajstná oddaná služba pokračuje i po vyslobodení. Keď oddaný odíde na duchovné planéty do Božieho kráľovstva, neprestane slúžiť Najvyššiemu Pánovi, ani sa s Ním nesnaží splynúť.

Z Bhagavad-gīty pochopíme, že pravá oddaná služba začína po oslobodení. Keď sa človek oslobodí a dostane na úroveň Brahmanu (brahma-bhūta), oddaná služba začína (samaḥ sarveṣu bhūteṣu mad-bhaktiṁ labhate parām). Nikto nemôže porozumieť, kto je Najvyššia Božská Osobnosť, vykonávaním karma-yogy, jñāna-yogy, aṣṭāṅga-yogy alebo hocijakej inej yogy bez ohľadu na bhakti alebo oddanú službu. Pomocou yogových metód môže človek pokročiť k bhakti-yoge; ak však nedospeje na úroveň oddanej služby, nemôže pochopiť, kto je Božská Osobnosť. Śrīmad-Bhāgavatam tiež potvrdzuje, že keď sa človek očistí vykonávaním oddanej služby, obzvlášť počúvaním Śrīmad-Bhāgavatamu a Bhagavad-gīty od realizovaných duší, môže porozumieť vede o Kṛṣṇovi, vede o Bohu. Evaṁ prasanna-manaso bhagavad-bhakti-yogataḥ. Keď očistíme svoje srdce od nezmyslov, pochopíme, kto je Boh. Preto je oddaná služba, vedomie Kṛṣṇu, najvyššou múdrosťou a dôverným kráľovským poznaním. Je to náboženstvo v najčistejšej podobe a dá sa vykonávať s radosťou a bez problémov. Preto by ho mal každý prijať.