Bg. 4.10

Ako už bolo povedané, pre toho, kto je príliš ovplyvnený hmotou, je veľmi ťažké porozumieť osobnej povahe Najvyššej Absolútnej Pravdy. Ľudia, ktorí sú pripútaní k telesnému poňatiu života, bývajú zvyčajne tak pohltení materializmom, že ani nedokážu pochopiť, ako môže jestvovať Najvyššia Osoba. Nedokážu si ani len vo sne predstaviť, že jestvuje transcendentálne telo, ktoré je nepominuteľné, plné poznania a večnej blaženosti. Z hmotného hľadiska je telo pominuteľné, plné nevedomosti a utrpenia. Na to tiež ľudia myslia, keď počujú o osobnej podobe Boha. Pre takých materialisticky založených ľudí je gigantický vesmírny výtvor najvyšší. Následkom toho sa domnievajú, že Najvyšší je neosobný. Keďže sú príliš zapletení do hmoty, boja sa myšlienky, že ich identita sa zachováva i po vyslobodení z hmotnej existencie. Keď ich poučíte o tom, že aj duchovný život je individuálny a osobný, boja sa, že sa stanú znovu osobami, a preto dávajú prirodzene prednosť vstupu do akejsi neosobnej prázdnoty. Títo ľudia zvyčajne prirovnávajú živé bytosti k morským bublinám, ktoré s morom splývajú v jedno. Toto je najvyššia dokonalosť duchovného bytia, akú možno dosiahnuť bez individuálnej osobnosti. Je to istý druh úzkosti, keď človek nemá dokonalé vedomosti o duchovnom bytí. Mnohí vôbec nedokážu pochopiť duchovnú existenciu. Keďže sú pomýlení rozličnými teóriami a rozpormi medzi rôznymi filozofickými špekuláciami, bývajú sklamaní a hnevliví a vo svojej naivite dochádzajú k záveru, že žiadna najvyššia príčina nejestvuje a že všetko je prázdnota. Takí ľudia sú vlastne chorí.

Niektorí ľudia sú príliš spútaní hmotou, a preto sa o duchovný život nezaujímajú. Iní chcú splynúť s najvyššou duchovnou príčinou a ďalší, keďže už z beznádeje namierili svoj hnev proti všetkým duchovným špekuláciám, neveria ničomu. Táto posledná skupina ľudí hľadá útočisko v rôznych omamných látkach a svoje zmyslové halucinácie niekedy považuje za duchovné vízie. Človek sa musí zbaviť troch druhov pripútanosti k hmotnému svetu: 1. zanedbávania duchovného života, 2. strachu z osobnej duchovnej totožnosti a 3. prázdnoty, ktorá pochádza zo sklamania zo života. Aby sme sa zbavili týchto troch druhov hmotného poňatia života, musíme hľadať ochranu u Pána pod vedením pravého duchovného učiteľa a riadiť sa usmerňujúcimi zásadami oddanej služby. Posledný stupeň duchovného života sa nazýva bhāva, čo znamená transcendentálna láska k Bohu.

V Bhakti-rasāmṛta-sindhu (1.4.15-16), knihe opisujúcej vedu oddanej služby, sa píše:

„Na začiatku musí mať človek predbežnú túžbu po sebarealizácii. To ho privedie do štádia, keď sa snaží združovať sa s duchovne pokročilejšími osobami. Potom ho zasvätí pravý duchovný učiteľ a pod jeho vedením začína robiť oddanú službu, čím sa zbavuje všetkých hmotných pút, dosahuje stabilitu na ceste k duchovnej realizácii a postupne získava chuť načúvať o Absolútnej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇovi. Táto chuť sa časom zmení na hlbokú obľubu oddanej služby, ktorá dospeje do bhāvy alebo do predbežného štádia transcendentálnej lásky k Bohu. Pravá láska k Bohu sa nazýva prema a je najvyššou životnou dokonalosťou.“ V tomto štádiu je človek neprestajne pohrúžený v transcendentálnej láskyplnej službe Kṛṣṇovi. Touto postupnou metódou oddanej služby môže pod vedením pravého duchovného učiteľa dosiahnuť najvyššie štádium a zbaviť sa všetkých hmotných pút, strachu z individuálnej duchovnej osobnosti a sklamania, ktoré vedú k nihilistickej filozofii. Potom môže človek konečne dosiahnuť večné sídlo Najvyššieho Pána.